wz
   
Orientačný beh
Články z pretekov, sústredení a iných O-akcií
17.-18.4.2004 Pilisvorosvár - Postás - Matáv kupa

             Keďže prvé preteky SRJ budú až v máji a úlohou správneho klubu je uspokojiť abstinenciou trpiace orienťácke duše, zimným nedostatkom pretekov zmorené, tešiace sa znovu na ďalšie riešenie postupov, kufrovanie a hľadanie sa, porovnávanie medzičasov, no v neposlednom rade aj na tváre, čo od jesene nevideli, netrpezlivo čakajúc kedy to všetko už začne... zamieril to náš klub cez víkend k našim južným susedom na tradičný už 26. Postás – MATÁV Kupa.
             Nemáme to ďaleko a preto stačilo cestovať až v sobotu ráno. Išlo sa autobusom, čo výrazne prispelo k utuženiu vnútroklubových vzťahov i k celkovej pohodovej atmosfére, v ktorej sme nakoniec dorazili až na miesto pretekov. Vďaka netradične zvládnutej dohľadávke s prehľadom stihli štart aj tí, čo sa zo strachu už počas cesty začali prezliekať do dederónov.
             Preteky boli sústredené v lesoch neďaleko Budapešti v pomerne kopcovitom teréne. Obidva dni bola použitá mapa ZAJNÁT – HEGY (Kopár csárda), výrazne na nej prevládala zelená a žltá farba, bola primerane presná, osobne som postrehla len pár nepodstatných drobných nedostatkov. Snáď, aspoň v niektorých miestach by bola pohodlnejšie čitateľná v mierke 1:10 000. Hoci dĺžky tratí boli klasické, časy víťazov niektorých kategórií hovorili niečo iné, zrejme staviteľ podcenil náročnosť terénu, resp. precenil schopnosti pretekárov. No aj napriek tomu, trate sa mi páčili (veď som si to v nedeľu vychutnávala takmer 2 hodiny) – veď nechýbala voľba postupov, rôzne dlhé úseky, „cestovky“ zakončené jemnou dohľadávkou, zmeny smerov... no proste trať (aspoň tá naša) obsahovala všetky potrebné parametre.

             V sobotu večer za účelom vytúženého uspokojenia hladných žalúdkov, obsadili sme celé poschodie miestnej reštaurácie. A keďže boli medzi nami aj takí, ktorým nestačil obyčajný „rantot sajt“ ba ani klasická pizza, nechali sa zlákať špecialitou podniku netušiac čo sa pod tajomným názvom v tej ugrofínskej hatlanine skrýva. Prekvapivé bolo zistenie, že to predsa len nebude chobotnica ako sme si všetci jednohlasne mysleli, ale len obyčajné býčie žľazy...
             V nedeľu bolo zhromaždisko s cieľom na tom istom mieste a tu treba pochváliť staviteľa, ako pekne sa s tým vysporiadal. Aj napriek nie veľkému rozmeru mapy trate viedli inými smermi, ani človek nepostrehol, že beží v tom istom priestore ako deň predtým.
             Priamym dôkazom toho, ako sa nám v tomto maďarskom lese páčilo, bol za všetkých náš vytrvalec Roman, ktorému sa z lesa akosi nechcelo, darmo sme ho na zberke vyčkávali (s pripravenými foťákmi)... keď sa raz niekto rozhodne zlomiť svoj rekord v dĺžke pobytu v lese na pretekoch...

             Čo sa však zážitkov z lesa týka, úplne bezkonkurenčne vyhral náš šéf. Kemo totiž zažil (a prežil) pozoruhodnú kolíziu s divou sviňou, ťažko povedať kto koho v tej chvíli viac zaskočil a prekvapil, no ani toto Kema nevyviedlo z koncentrácie a preteky dotiahol do víťazného konca.